Cesty za poznaním minulosti

literárna časť

22. september 2020

3. miesto

Počúvajme príbehy ľudí, ktorí vojnu zažili...

Minulosť

Písať o vojne? Povedať svoj názor ? Neviem, lebo som vojnu nezažila.

Pred dvoma rokmi som tiež mala za úlohu  napísať slohovú  prácu o vojne. Vtedy som poprosila našu prababku, aby mi voľačo porozprávali. Ustrnuli, v tvári sa im zjavil boľ a celú postavu zahalil čierny tieň. Zahľadeli sa do diaľky. Po chvíli tajuplného ticha, keď som čakala, že začnú rozprávať, pozreli namňa a poslali mapolievať záhradu. Zahalená rúškom tajomstva odišla táto téma s nimi doďaleka. Tam, kde sa už nikto nič nepýta a nikto nikomu neodpovedá.

Ostala len spomienka. Prababka nosili ľudový kroj. V širokej sukni za opaskom mali vrecúško. Každé ráno si doň vložili čiastku chleba a večer, keď sme sadli k stolu, najprv zjedli ten  kúsoček  a až potom večeru.

Prítomnosť

V mori každodenných informácií sa pre mňa slovo vojna stalo abstraktným pojmom. Vojna vo Vietname, vojna na Blízkom východe, vojna v Perzskom zálive. Žiadna z nich sa ma bytostne nedotýkala. No prišiel marec 2020, jarné prázdniny. A po nich návrat do školy. Ale čo to? Len na tri dni a opäť prázdniny. Hurá! Ráno budem dlho spať, potom pôjdeme so spolužiakmi von, pobeháme po obchodoch, posedíme na terase a podnikneme spoločný výlet. Chcela som hneď napísať do skupiny na sociálnej sieti, aby sme niečo vymysleli. Klikla som do mobilu a na displeji sa mi „vygúglila“ upútavka:  Bill Gates- veštec. Otvorila som video a s úžasom sledovala jeho rečnícky prejav.  Rozprával o Ebole, španielskej chrípke, vojne a o tom, čo nás čaká – strašný vírus, čo zasiahne milióny ľudí ne celom svete a  otrasie pevnými základmi modernej civilizácie. Vírus, ktorý bude mocnejší ako všetky zbrane. Prezentácia skončila, publikum nadšene zatlieskalo. Ale mne sa nechcelo tlieskať. Premohol ma strach. Uvedomila som si, že aj moji rodičia teraz akosi často spomínajú vojnu vírusovú, biologickú,pandemickú, celosvetovú.

Vbehla som k mame do kuchyne. Vystrašená s vyvalenými okáľmi a trasľavým  hlasom som sa jej opýtala, či teraz všetci zomrieme. Ale mamy sú preto mamy, lebo nás stále pritúlia,  keď strácame pod nohami pevnú  zem, vezmú nás pod svoje krídla a ubezpečia, že spolu všetko zvládneme. Mama mi vysvetlila, že Covid -19  je vírus, ktorý pochádza z Číny, že vo Wu-chaneje veľa obetí , ale vďaka veľkej sebadisciplíne a zodpovednosti miestnych obyvateľov  sa stav začína pomaličky zlepšovať. Preto aj my musíme nosiť rúška,  umývať si ruky.

Potom sa  akoby  roztrhlo vrece. Z každej strany sa na mňa valili informácie o Covide -19. V rozhlase, televízii i na mobile mi začali vyskakovať tabuľky s počtom mŕtvych a vyliečených ľudí. Pred obchodmi sa začali tvoriť dlhé zástupy zákazníkov. Rodičia nakúpili  zásoby potravín. Nesmeli sme sa stretávať s kamarátmi, zavreli sa školy, kostoly. Všetko sa v priebehu  pár dní zmenilo, celý svet sa zmenil. Začali sa zatvárať fabriky, veľa ľudí prišlo o prácu. Denne narastal počet nakazených, mor zachvátil Taliansko a my sme v napätí čakali, kedy  zasiahne Slovensko. Naši rodičia hovorili, že to je vojna s neviditeľným nepriateľom. A keď nevidíš nepriateľa, tak je to horšie , lebo nevieš kedy a odkiaľ na teba zaútočí.

Ľudia sa rozdelili na dva tábory. Tých, ktorí situáciu zľahčovali, ignorovali, zhromažďovali sa, chodili na nákupy mimo vyhradených hodín a tým ohrozovali zdravie ostatných. A tých, ktorí zodpovedne a s dôverou prijímali nové nariadenia a príkazy.

A vznikla ešte jedna skupina. Tých, ktorí nezištne začali pomáhať najviac ohrozeným, našim starkým. S úctou som sledovala v médiách, ako skauti roznášajú seniorom obedy, chodia im na nákupy a hlavne sa s nimi rozprávajú. Veľakrát  bola odvysielaná reportáž, v ktorej dedko či babka so slzami v očiach ďakovali za milý prístup a láskavé slovo. Veľmi sa mi to páčilo. I ja som každý deň zatelefonovala starým rodičom. Pripomínala som im, aby nechodili na nákupy, na poštu, ale len  do záhrady a len cez plot sa rozprávali so susedmi.

V myšlienkach som sa vracala k prababke. V duchu som im kládla otázku: Bolo to horšie vtedy, keď ľudia nemali čo  vložiť do úst, keď mnohí  vojaci  zamrzli v tuhej zime, keď im ponad hlavy lietali hlučné bombardéry alebo teraz, keď žijeme v blahobyte a prepychu, s vedeckými  objavmi a modernými  počítačovými  technológiami a napriek tomu  v nemocniciach  na respirátoroch vyhasínajú ľudské životy? Odpoveď žiadna.

Zvykli sme si na rúška, dvojmetrové odstupy, dezinfekčné stojany.

Vláda pomaly uvoľňuje opatrenia a my  postupne smerujeme k bežnému životu. Teším sa, že na Slovensku nepodľahlo chorobe veľa ľudí.

Budúcnosť

Budem si viac vážiť rodičov, lebo som sa bála, že ich stratím.

Budem pomáhať starkým, lebo  som pochopila, akí sú zraniteľní.

Budem rada chodiť do školy, lebo mi chýbali spolužiaci, kamaráti aj učitelia, ich výklad novej látky i prísny a zároveň láskavý pohľad.

Budem chrániť prírodu, aby si mohla oddýchnuť tak, ako v čase pandémie, keď do Benátok priplávali delfíny a medúzy.

Budem veriť, že vedci čoskoro objavia liek proti koronavírusu, aby všetci, ktorí na začiatku sľúbili, že ak prežijú, budú tolerantnejší k susedom, chápavejší k chorým a ohľaduplnejší  k prírode, mohli uskutočniť svoje predsavzatia a zmeniť svet k lepšiemu.

Daša Gburová, tercia A