Literárna súťaž Šumenie

15. apríl 2020

3. miesto

Uleteli mi včely

                Niekedy to v živote nevyjde podľa našich predstáv. Hovorím to preto, lebo hoci som optimistka a každý ma považuje za veselú a bezstarostnú bytosť, i ja mám čo robiť, aby som si pod ťarchou problémov uchránila vieru, že všetko má svoj význam a všetko v živote sa „deje pre niečo“.

Mám trinásť rokov a bežné problémy teenagerky. Denne riešim nudnú školu, šminky, postavu. To, čím sa líšim od ostatných mojich kamarátov, ktorí celé hodiny chatujú na mobiloch, je láska k prírode. Je to možno preto, že moji rodičia pochádzajú z dediny a každý víkend i celé leto trávim čas u starkých.

Dedko je vášnivý včelár, vlastní tridsať úľov. Keď som bola malá, len z diaľky som sa dívala, ako vytáča chutný medík, ako čistí úle, kŕmi včielky. Spomínam si, ako k nám prišiel včelí doktor a vyhlásil, že všetky úle je potrebné spáliť, lebo ich zasiahol smrteľný mor. Dedko sa nevzdal, pozháňal lieky a včielky zachránil. Bolo to už dávno.

Teraz už mám vlastný úľ. Je v ňom pätnásťtisíc usilovných robotníc. S nadšením sa učím o ne starať. Rada pozorujem, ako zbierajú sladučký nektár z lúčnych kvetov a počúvam nádherný koncert ich krídiel. Všetko je tak, ako má byť, alebo lepšie povedané, ako by malo byť. Život nám totiž prináša nečakané a nevysvetliteľné situácie.

„Prečo si taká smutná, Daška? Vari ti uleteli včely?“ vyrušil ma dedko z mojich myšlienok. Jeho otázka ma prekvapila.

„Nie, ony sú tu. Azda nepočuješ, ako bzučia?“

Dedko sa pousmial a vysvetlil mi, že sa to len tak hovorí, keď je niekto smutný, zadumaný.

„Blíži sa koniec prázdnin a ja musím ísť späť  do mesta. Už nebudem môcť byť každý deň pri včielkach. Kto sa o ne postará?“zdôverila som sa dedkovi.

„Cez týždeň ja s babkou a v piatok už znovu ty,“ snažil sa ma upokojiť dedko a spolu sme sa vrátili domov.

V nedeľu prišli pre mňa rodičia. Zajtra musím ísť do školy.

„Idem sa rozlúčiť s priateľkami,“ zakričala som do kuchyne a bežala k úľom. Tam ma čakalo nemilé prekvapenie. Drevený domček, v ktorom bývali tisíce robotníc, bol prázdny. Žiadna vrava, práca, len ticho a pusto. Čo sa stalo? Kde ste, moje kamarátky? Odpoveď žiadna. S očami plnými sĺz a srdiečkom zaliatym bôľom som sa vracala do dediny.

„Čo ti uleteli včely?“ vítal ma sused na dvore. Ani netušil, že udrel klinec po hlavičke. A to hneď dvakrát.

„Áno, uleteli mi včely a zo mňa uletelo šťastie.“

Ale tak, ako som spomínala, všetko v živote sa „deje pre niečo“. Moje včeličky, ktoré vedeli , že sú choré, radšej odleteli z úľa, aby nenakazili ostatné priateľky... A tak zachránili dvadsaťdeväť rodín. A ja som pochopila, že prehra môže byť aj výhrou, ak sa na problém pozrieme z toho správneho uhla, ktorý nám dá silu a vieru pokračovať a ísť ďalej.

Daša Gburová, sekunda A