• Šumenie

  • Šumenie

        • Nadpis

        •  

          Literárna súťaž Šumenie

          15. apríl 2020

          3. miesto

           

           

          Uleteli mi včely

           

                          Niekedy to v živote nevyjde podľa našich predstáv. Hovorím to preto, lebo hoci som optimistka a každý ma považuje za veselú a bezstarostnú bytosť, i ja mám čo robiť, aby som si pod ťarchou problémov uchránila vieru, že všetko má svoj význam a všetko v živote sa „deje pre niečo“.

          Mám trinásť rokov a bežné problémy teenagerky. Denne riešim nudnú školu, šminky, postavu. To, čím sa líšim od ostatných mojich kamarátov, ktorí celé hodiny chatujú na mobiloch, je láska k prírode. Je to možno preto, že moji rodičia pochádzajú z dediny a každý víkend i celé leto trávim čas u starkých.

          Dedko je vášnivý včelár, vlastní tridsať úľov. Keď som bola malá, len z diaľky som sa dívala, ako vytáča chutný medík, ako čistí úle, kŕmi včielky. Spomínam si, ako k nám prišiel včelí doktor a vyhlásil, že všetky úle je potrebné spáliť, lebo ich zasiahol smrteľný mor. Dedko sa nevzdal, pozháňal lieky a včielky zachránil. Bolo to už dávno.

          Teraz už mám vlastný úľ. Je v ňom pätnásťtisíc usilovných robotníc. S nadšením sa učím o ne starať. Rada pozorujem, ako zbierajú sladučký nektár z lúčnych kvetov a počúvam nádherný koncert ich krídiel. Všetko je tak, ako má byť, alebo lepšie povedané, ako by malo byť. Život nám totiž prináša nečakané a nevysvetliteľné situácie.

          „Prečo si taká smutná, Daška? Vari ti uleteli včely?“ vyrušil ma dedko z mojich myšlienok. Jeho otázka ma prekvapila.

          „Nie, ony sú tu. Azda nepočuješ, ako bzučia?“

          Dedko sa pousmial a vysvetlil mi, že sa to len tak hovorí, keď je niekto smutný, zadumaný.

          „Blíži sa koniec prázdnin a ja musím ísť späť  do mesta. Už nebudem môcť byť každý deň pri včielkach. Kto sa o ne postará?“zdôverila som sa dedkovi.

          „Cez týždeň ja s babkou a v piatok už znovu ty,“ snažil sa ma upokojiť dedko a spolu sme sa vrátili domov.

          V nedeľu prišli pre mňa rodičia. Zajtra musím ísť do školy.

          „Idem sa rozlúčiť s priateľkami,“ zakričala som do kuchyne a bežala k úľom. Tam ma čakalo nemilé prekvapenie. Drevený domček, v ktorom bývali tisíce robotníc, bol prázdny. Žiadna vrava, práca, len ticho a pusto. Čo sa stalo? Kde ste, moje kamarátky? Odpoveď žiadna. S očami plnými sĺz a srdiečkom zaliatym bôľom som sa vracala do dediny.

          „Čo ti uleteli včely?“ vítal ma sused na dvore. Ani netušil, že udrel klinec po hlavičke. A to hneď dvakrát.

          „Áno, uleteli mi včely a zo mňa uletelo šťastie.“

          Ale tak, ako som spomínala, všetko v živote sa „deje pre niečo“. Moje včeličky, ktoré vedeli , že sú choré, radšej odleteli z úľa, aby nenakazili ostatné priateľky... A tak zachránili dvadsaťdeväť rodín. A ja som pochopila, že prehra môže byť aj výhrou, ak sa na problém pozrieme z toho správneho uhla, ktorý nám dá silu a vieru pokračovať a ísť ďalej.

           

          Daša Gburová, sekunda A

           

    • Kontakty

      • Gymnázium Janka Francisci-Rimavského, Kláštorská 37, Levoča
      • riaditeľ školy: 0534514255
        zástupkyňa riaditeľa: 0534512250
        sekretariát školy: 0534512252
        školská jedáleň: 0534512512
      • 000161039
      • Kláštorská 37
        Slovakia