Hrdinovia sa nerodia iba v boji

 

Volám sa Táňa, mám trinásť rokov. O chvíľu príde z práce môj brat Adam. Je fajn, len keby nebol občas ako policajt: Čo bolo  v škole? Zjedla si desiatu? Máš upratané veci? A kopec ďalších otázok.

„Ahoj, Tánička, čo máš nové?“

„Nič, taký obyš deň.“

„Mamka je doma?“

„Nie, išla Vladkovi kúpiť plienky.“

„Fajn, aspoň sa trochu prevetrá.“

Adam vojde do izby k bratovi, niečo  mu  rozpráva. Vladko  neodpovedá, nevie rozprávať ani  chodiť, má detskú mozgovú obrnu. Od malička sa o neho stará mamka.

„Ozaj, vybrala si  niekoho,  o kom budeš  písať slohovú prácu?“  začína vyzvedať Adam.

„Rozmýšľala som, že napíšem o youtuberoviGogovi alebo LucyPug,“ vysypem ako  z rukáva.

Adam spraví  grimasu: „A to sú čo za hrdinovia?“

„Sú slávni, bohatí, je ich plný internet.“

„ A čím sú výnimoční? Koho zachránili alebo  urobili šťastným?“

Zamyslím sa: Urobiť niekoho  šťastným. Tým smerom budem hľadať odpoveď.

Z okna zbadám mamku, ako nesie nákupné tašky a vybehnem jej oproti. Snažím sa jej pomáhať. Celý deň je s Vladkom doma. Kŕmi ho, ošetruje, nemá vôbec na seba čas. Varí nám, perie,  upratuje, ale nikdy sa nesťažuje. Ani vtedy, keď ju  chorú viezla  záchranka a my sme ostali sami. Vladko  až dostal epileptický záchvat, tak mu chýbala. Preto poprosila lekárov, aby ju pustili skôr, hoci nebola vyliečená.

Naša mamka dokáže všetko. Jej láska je bezhraničná, nemá matematické pravidlá. Delí ju medzi nás  troch a predsa každý dostaneme všetko. Nechýba mi povzbudenie a ani  objatie  na dobrú noc.

Neviem, kde sa v nej berie toľko energie, lebo doma je vždy všetko  tip-top. Keď som mala štyri rôčky, opýtala som sa : „To mamky nikdy nespia?“

„Prečo, srdiečko?“

„Lebo som nikdy nevidela tvoje pyžamo. Ráno ma čakáš v kuchyni  a večer, keď idem spať, si ešte svieža.“

Dnes viem, že aj mamky musia spať. Občas ju prichytím, ako drieme v kresle. Prikryjem ju dekou a ona sa usmeje. Určite ju poteší, že sa aj o ňu niekto stará.

„Tánička, poď,  je pekný  deň, pôjdete s Vladkom na prechádzku.“

Posadíme brata do  vozíka. Hoci  to nepovie, viem, že sa teší. A ja mám zase radosť z neho.  Dnes pôjdeme poza mesto. Prišla jar.  Ukazujem mu rozkvitajúce sa stromy, započúvame sa do spevu  vtáčikov.  Aká krása! Púpavový koberec! Natrhám zopár kvietkov a dám bratovi do  dlaní.

„Vitajte, akosi  ste sa zdržali,“ šteboce mamka pri dverách.

„Toto je pre teba,“ ukážem na Vladkovu náruč a zašepkám, „ za všetko, čo pre nás robíš, že sa nevzdávaš a ideš ďalej, že nám dávaš nádej a vieru  v dobro, za každodenné  teplo domova.“

Zoberie si kytičku, nežne pohladká brata, mne  vtisne do vlasov bozk.  V očiach  sa jej zaligocú  slzy.

„To preto, že sme prišli neskoro?“

 

Je večer. Sadám si  k stolu a začínam písať domácu  úlohu:

 Z malých kamienkov postavia sa domy. Z drobných  skutkov vzrastú  veľké  činy. A hrdinom  sa nestaneme  len v boji.

 

DaškaGburová, príma A

 

 

 

Daidalos a Ikaros

 

Ako žili hrdinovia

starovekých bájí,

na hodine slovenčiny

sme si prečítali.

 

Daidalos má ruky zlaté,

hline život dáva,

vôkol neho učeníci

stoja zľava sprava.

 

Rieka tečie a čas plynie,

v Aténach  sú zmeny,

Talós- učeň dvanásťročný

víťaz predurčený.

 

Ľudská zloba, závisť, pýcha

Daidalosakvári,

v tmavej noci Talósa

zhodil z veľkej skaly.

 

Krutý Minós štvanca ukryl,

by mu slúžil isto,

pre obludu Minotaura

staval mu bludisko.

 

Rieka tečie a čas plynie,

na Kréte sú zmeny,

Daidalos aj so synom

chcú žiť v rodnej zemi.

 

Z vtáćích krídel letky zliepal

v tieni čiernych stromov,

by ho šťastne vetrom niesli

z Kréty rovno domov.

„Neleť, synku, privysoko

v ríšu boha svetla,

perutemáš ako páper,

uhoria ti do tla.“

 

„Neleť ani v morské prúdy

ríšu Poseidona,

leť lenv strede a o chvíľu

budeme už doma.“

 

Neposlúchol slová otca.

K slnku sa privinul.

Po stretnutí s bohom mora

v krutých vlnách zhynul.

 

V tmavom hrobe na ostrove

leží mŕtvy syn.

Spomenul si aj Daidalos

na svoj krutý čin.

 

Ak pôjdete v lete svetom

ponad šíre moria,

uvidíte grécky ostrov

menom Ikaria.

 

Daška Gburová (príma A)

 

 

 

Čo by ma najviac potešilo

 

       Konečne! V ruke držím nový telefón a prezerám si na ňom každý detail. Ďakujem rodičom, ktorí mi vždy všetko splnia a kúpia. Avšak je to naozaj všetko to, čo potrebujem?

       Sú to už tri mesiace, čo som nebola vonku  s mojimi priateľmi. Četujem, volám a píšem si s nimi. Internetom nahrádzam osobný kontakt, vymieňam ho za prírodu a mením aj spôsob môjho života. Prestávam sa stretávať s rodinou a ignorujem rodičov, aj keď s nimi bývam po jednou strechou. Ráno, na obed i večer vymieňam chvíle strávené s nimi práve za chvíle strávené s virtuálnym svetom. Prezerám si fotografie ostatných ľudí, lajkujem a komentujem im ich. Začínam porovnávať svoj život s ich životom.

        Môj nádherný život zložený z lásky, úprimného priateľstva sa premenil na svet zložený zo závisti a porovnávania sa. Pýtam sa samej seba či je to správne. Či je toto všetko to, čo ma robí šťastnou. Je naozaj správne žiť uzavretý vo vlastnej bubline, kde nemyslím na nič iné len na dokonalosť fotiek na internete, mojich či ostatných?

        Na internete som začala tráviť priveľa času. Prichádzala som do styku s nepríjemnými vecami a odkryla jeho temné stránky. Po uvedomení si problému,  ktorý sa ku mne dostal a týka sa celej populácie, som ho začala riešiť. Za pomoci mojich priateľov a rodiny sa mi  podarilo vrátiť späť moje staré ja. Typickú Sáru, ktorej život v prírode a chvíle s tými,  ktorých ľúbime, tak veľmi chýbal.

         Dnes sa samej seba pýtam,  či je tu ešte niečo,  čo by ma potešilo a potrebujem to. Nie sú to peniaze, hmotné veci a ani drahé darčeky. Je to dar, ktorý sa kúpiť nedá, ale môže ho mať každý z nás. Ja si ho užívam so svojimi najbližšími. Je to dar rodiny, ktorá je zdravá a spoločne si  cení  každú maličkosť.

         Čo mi ešte chýba a čo by ma potešilo? Aby každý človek pocítil podporu vo svojich blízkych, na ktorých sa môže vo všetkom a kedykoľvek spoľahnúť.

 

Martinka Strážiková, príma A

 

 

 

Môj domov

 

Čo to domov vlastne je?

Každý z nás sa pri myšlienke naň usmeje.

 

Čo si však predstavím ja?

Miesto lásky, istoty a pokoja.

Vôňa kvetov, aviváže či nedeľného obeda,

spoločné sledovanie filmu a navôkol pohoda.

Praskanie  ohňa v krbe, ticho či hluk,

na pocit lásky stačí aj pohladenie rúk.

 

Miesto, kde sa každý ľúbi alebo háda,

pomoc a veta: ,, Mám ťa veľmi rada!  ̈

Miesto, kde nikdy nevieš, čo ťa čaká,

no vždy sa prihodí zábava dáka.

 

Miesto, na ktoré sa vždy tešíš,

tu svoje ťažkosti a problémy riešiš.

Nie je to len miesto, kde bývaš,

tu sa pred strachom ukrývaš.

Na tvárach úsmevy, počuť smiech,

ktorý je na všetko liek.

 

Domov je viac ako všetko na svete

a aj keď nemáme všetko, verte,

spolu nám nič nechýba.

Pretože domov je len jeden ako rodina,

ktorá je len jedna jediná.

 

Martinka Strážiková, príma A

 

 

 

Daidalos a Ikaros

 

Na svete boli rôzni umelci,

jedným sa však pýšili len Gréci.

Keď ľudia uzreli Daidalosove sochy, stavby,

pýtali sa, či to bol človek alebo boh dáky.

 

Daidalos veľký umelec býval

a na päty mu nikto nesiahal,

až kým syn jeho sestry s tvorením nezačal.

Daidalos učil jej syna,

ktorému patrili vynálezy, hrnčiarsky kruh, kružidlo a píla.

Talós však netušil, že príde jeho slávna chvíľa.

 

Keď Daidalos začul tieto slová,

len poriadne zastonal.

Veríš, že Daidalos je najväčší umelec na svete?

Talós bude väčší, keď dorastie, verte!

Chlapec nechápal, prečo je na neho strýko nahnevaný,

vari  urobil niečo, začo má byť potrestaný?

 

Nevedel si vysvetliť, začo ho karhá

a ani Daidalos netušil, že ho za jeho činy čaká karma.

Strýko zhadzuje chlapca zo skaly

a myslí si že tým neutrpí ani kúsok jeho slávy.

No však jeden svedok,jediný,

vedel, že Daidalos je vinný.

Ani stopy pod hradom po tele,

bohyňou Atén na čajku bolo premenené.

 

Daidalosvede,l že neujde trestu,

preto sa so synom vydal na cestu.

Dorazili na Krétu,

kde kráľ Minós dával aj ľudí za obetu.

Staval bludisko, väzenie či búdu

pre Minotaura,  veľkú obludu.

 

 

Hlava býka, telo človeka,

živený na ľudských obetiach.

Sláva a dary nebudili v ňom túžbu ostať na ostrove,

pretrvávala len túžba po vlasti, po domove.

 

Minós ho nikam nechcel pustiť,

a tak musel inú prepravu ako loďou skúsiť.

Zostrojil krídla z vtáčích perí.

Pozliepal ich voskom,

pred odletom obdaroval syna bozkom.

 

Nelietaj vysoko,

vosk ti roztopí slnko.

A ani nízko, dole,

kde nebezpečné je more.

 

Nachvíľu spustil syna z očí,

on do mora dobrovoľne nezoskočil.

Slnko prejavilo svoju silu

a pripomenulo mu tým jeho vinu.

Keď more vyplavilo mŕtve telo,

len plakať sa mu chcelo.

 

Daidalos si uvedomil svoju vinu,

keď zbadal na brehu čajku plachú chvíľu.

Ostrov pomenovaný po synovi Ikaria

a nový domov Sicília.

 

Martinka Strážiková (príma A)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kontakt

  • Gymnázium J. Francisciho-Rimavského
    Kláštorská 37, 05467 Levoča
    GPS: 49°1'30" N, 20°35'10" E
  • riaditeľ školy: 0534514255
    zástupkyňa riaditeľa: 0534512250
    sekretariát školy: 0534512252
    školská jedáleň: 0534512512

Informácie

Galéria