História

 

Vedenie Gymnázia J. Francisciho-Rimavského v Levoči vyjadruje úprimnú vďaku doc. PhDr. Ivanovi Chalupeckému, významnému slovenskému historikovi, za odborné spracovanie dejín gymnázia a stredného školstva v Levoči, pri príležitosti 100. výročia otvorenia 1. školského roka v súčasnej budove gymnázia a za súhlas zverejniť túto prednášku na stránke našej školy.

Z dejín stredného školstva a jubilujúceho gymnázia v Levoči

Ivan Chalupecký

            Súčasná Levoča určite nepatrí medzi naše priemyselné alebo hospodárske centrá. Toto postavenie už dávno stratila. Na druhej strane patrí už niekoľko storočí medzi centrá školstva a vzdelanosti na Slovensku. Od druhej polovice 17. storočia do súčasnosti je sídlom viacerých stredných škôl. Tak tomu bolo aj v dobách, keď mnohé naše župy nemali ani len jednu strednú školu. Na Spiši ich bolo najmenej sedem, z toho v samotnej Levoči tri. A všetky sa tešili dobrému menu. Týka sa to najmä dnešného štátneho gymnázia a jeho predchodcov.

            Dejiny spišského školstva idú až do 13. storočia, keď už existovala v neďalekej Spišskej Kapitule kapitulská škola, ktorú určite navštevovali aj Levočania. Nemožno pochybovať o tom, že aj v samotnej Levoči už v 14. storočí bola škola, z ktorej sa vyvinula v 15. storočí škola vyššieho typu, škola stredná. Taká škola sa tu spomína už v roku 1417. O jej vysokej úrovni svedčí okrem iného aj skutočnosť, že v rokoch 1418 – 1542 študovalo na krakovskej univerzite až 120 študentov z Levoče! Okrem toho viacerí študovali aj vo Viedni (napr. Ján Henckel) alebo na iných univerzitách najmä v Nemecku. Bola to tzv. vyššia latinská škola. O tom, na akej úrovni bola začiatkom 16. storočia svedčí, že v rokoch 1520 – 1521 bol jej rektorom Angličan Leonard Coxe, známy už vtedy ako „poeta laureatus“, ktorý študoval na univerzitách v Cambridge, Paríži, Tübingene, Wittenbergu a Krakove. Odtiaľ prišiel do Levoče. Z Levoče odišiel spolu s farárom Dr. Jánom Henckelom do Košíc a odtiaľ sa vrátil do Krakova a neskôr do Anglicka.

Prechod Levoče na reformáciu v roku 1544 tunajšej škole len poslúžil, pretože evanjelici školstvo podporovali najmä z toho dôvodu, aby ľudia mohli aj sami čítať Bibliu. O význame školy svedčí aj erb s nápisom, ktorý je nad portálom bývalej školy oproti severnému vchodu do Chrámu sv. Jakuba. Obsahuje rok 1588. V roku 1571 sa totiž kráľ Maximilián rozhodol zriadiť v Uhorsku akadémiu a za jej sídlo určil Levoču. Levočania pohotovo prebudovali v roku 1588 budovu bývalej farskej školy.  Medzitým však Maximilián zomrel a jeho nástupca Rudolf zriadenie akadémie vyslovene zakázal z obavy, aby sa nestala protestantskou akadémiou. Napriek tomu Levočania povolali za rektora novej školy jihlavského rodáka Jána Mýliusa, ktorý tu v roku 1589 vypracoval nový študijný poriadok. Ten spôsobil, že levočská škola sa stala v tej dobe najlepšie organizovanou strednou školou v Uhorsku. Učilo sa v duchu renesancie a humanizmu. Nový školský poriadok zdôrazňoval, že škola má žiakov nielen učiť, ale aj vychovávať. Štúdium trvalo asi 14 rokov. Každý ročník mal svojho učiteľa. Žiaci sa učili čítať a písať, ale aj teológiu, rétoriku včítane filozofie a etiky či astronómie, matematiku a spev. Dôraz sa kládol na krasopis, gramatiku, a najmä na latinský jazyk, ktorý bol v Uhorsku úradným jazykom až do roku 1840. Učila sa však aj gréčtina, aby žiaci mohli čítať biblické texty. Dialektika a rétorika sa učila podľa Melanchtona, Nielen jej učitelia pochádzali často z Nemecka či z iných krajín (Sedmohradsko, Sliezsko, Vroclav, Nissa, Goldberg, Jihlava, Meisen, Morava a i.), ale študovali tu aj žiaci nielen z celého Uhorska, ale aj zo Sedmohradska a Sliezska. Na chod školy dozeral mestský farár, od roku 1671 aj dvaja členovia mestskej rady. Školu hospodársky udržiavalo mesto ako jej patrón,  ale veľkou pomocou jej boli aj prostriedky, ktoré dostávala z tzv. Turzovskej nadácie. Alexius Thurzo totiž založil nadáciu, ktorá slúžila nielen na financovanie samotnej školy, ale umožnila mnohým jej absolventom ďalšie štúdium v zahraničí, najmä v Nemecku. Úlohou vyšších tried školy bolo pripraviť žiakov na vysokoškolské štúdium, ale v prípade potreby mohli jej absolventi pôsobiť aj ako farári či učitelia. Mala totiž čiastočne aj vysokoškolský charakter.

Škola, ktorá sa stala konfesionálnou, nakrátko v roku 1674 zanikla v dôsledku protireformácie. Roku 1682 mohla pokračovať najmä preto, že na základe šopronského snemu sa Levoča stala artikulárnym miestom s právom evanjelikov na náboženský život i školstvo. Novú drevenú budovu si postavila na evanjelickom cintoríne v roku 1688. V dôsledku školských reforiem Márie Terézie sa od nej oddelili nižšie triedy, z ktorých vznikla ľudová škola a samostatná stredná, spočiatku latinská škola, ktorá sa začiatkom 19. storočia zmenila na päťtriedne lýceum. Lýceum sa presťahovalo v roku 1796 do Hainovho domu na námestí v Levoči. Vyučovala sa tu aj vyššia forma filozofie a teológie. Najväčší význam pre slovenské národné hnutie na lýceu mal profesor Hlaváček, ktorý tu založil už v roku 1832 Ústav reči a literatúry československej, ako aj Česko-slovenskú spoločnosť slovenských študentov. Aj pod jeho vplyvom nadobudlo lýceum takú úroveň, že keď v roku 1844 bol Ľudovít Štúr zbavený profesúry v Bratislave, jeho 13 študenti na protest sa presťahovali práve do Levoče, hoci podobných lýceí bolo na Slovensku viac. Založili tu v roku 1844 Jednotu mládeže slovenskej a vydávali známy almanach Jitřenka. V tom období na škole študovali alebo pôsobili mnohí národovci, najmä Janko Francisci-Rimavský, Samuel Hroboň, Ján Maróthy, Ján Chalúpka, Pavol Dobšinský a mnohí iní. V tej dobe navštevovalo levočské lýceum okolo 250 – 300 študentov. V druhej polovici 40. rokov však študentov ubúda a revolúcia 1848/49 v podstatne znamenala zrušenie pôvodného lýcea. V dôsledku školských reforiem sa v roku 1851 – 1852 premenilo na osemtriedne Vyššie evanjelické gymnázium v Levoči. V roku 1860 požiadala levočská evanjelická cirkevná obec o poštátnenie školy. Vzniklo Štátne evanjelické gymnázium v Levoči, ktoré sa v roku 1869 premenilo na prvú interkonfesionálnu školu v Uhorsku pod názvom Levočská maďarská kráľovská vyššia reálna škola, ktorá začala prvými dvoma triedami a osemročnou sa stala až v roku 1876. V roku 1899 sa pre ňu postavila a dokončila nová budova pred Košickou bránou. Na škole študovali aj naďalej významné osobnosti, spomeňme aspoň známeho pedagóga Gustava Kordoša, historika Kolomana Demku, horolezca Sámuela Rotha, maliara Viliama Forbergera, neskôr Auréla Slobodu  a iných. Po vzniku Československa sa škola premenila na Nemecké štátne reformné reálne gymnázium v Levoči. Hoci na ňom študovali mnohí Židia, vyskytli sa medzi študentmi aj nábehy na nacizmus, kvôli čomu bola škola v roku 1936 zrušená.

Od roku 1672 pôsobilo v Levoči paralelne s lýceom aj jezuitské gymnázium, ktoré je bezprostredným predchodcom súčasného gymnázia. Bolo pokračovateľom gymnázia v Spišskej Kapitule, ktoré jezuiti v uvedenom roku sem premiestnili. Umiestnené bolo čiastočne v kláštore, čiastočne v budove, ktorú jezuiti postavili v roku 1672 pred bývalým minoritským kláštorom, teda v spodnom rohu dnešného školského dvora. Organizované bolo podľa jezuitského Ratio studiorum. Štúdium trvalo spočiatku 6 rokov a bolo rozdelené do tried tzv. parvistov, principistov, syntaxistov, gramatikov, poetov a rétorov. Rétorika trvala dva roky. Vyučovala sa latinská a grécka gramatika, poetika, ktorá vychádzala z klasických autorov, neskôr aj matematika, dejepis a prírodné vedy. Samozrejme že sa venovala pozornosť aj vyučovaniu náboženstva a spevu. Už od začiatkov škola prekvapila Levočanov tým, že jej študenti predvádzali mnohé divadelné predstavenia, a to aj v slovenskom jazyku. Skúšky boli verejné. Na škole vyučovali piati učitelia. Vyučovanie bolo prerušené v rokoch 1682 – 1686 v dôsledku toho, že tökölyovci jezuitov z mesta vyhnali. V roku 1738 bola budova školy rozšírená prístavbou poschodia a v roku 1844 bola zrekonštruovaná. Takto fungovala až do obdobia pred sto rokmi, kedy ju nahradila súčasná budova gymnázia.

Keď boli v roku 1773 jezuiti zrušení, od roku 1776 do 1789 školu viedli minoriti, už ako vyššie gymnázium podľa nových školských predpisov. Nazývalo sa do roku 1851 Levočské kráľovské vyššie gymnázium.  V roku 1789 začali na ňom učiť svetskí profesori a v rokoch 1811 – 1852 premonštráti. Od roku 1777/78 bola na školu zavedená Ratio educationis, podľa ktorej sa vyučovali tieto predmety: náboženstvo, matematika, latinčina, prírodopis, dejepis, zemepis, nepovinne aj gréčtina, pokusný prírodopis (asi fyzika), poetika, rétorika a miestne jazyky. Učilo sa predpoludním a odpoludnia. Gymnázium vtedy patrilo medzi najväčšie stredné školy na Slovensku.

V dôsledku štátnej školskej politiky sa gymnázium v roku 1852 premenilo na osemtriedne Cisársko-kráľovské štátne gymnázium v Levoči. V dôsledku bachovského absolutizmu nastúpili doň roku 1851 noví profesori pochádzajúci z Čiech a Moravy, ktorí neovládali maďarčinu, ale vyučovali nemecky, ale z veľkej časti aj česky a slovensky a vyučovala sa povinne aj slovenčina. Takže v tej dobe aj C. k. katolícke štátne gymnázium v Levoči – ako sa nazývalo - patrilo medzi slovenské školy, hoci sa v dejinách nášho školstva medzi nimi nespomína. Prvým riaditeľom bol Vavrinec Kocourek. Spomedzi učiteľov boli známi najmä Gustav Bozdech, známy pražský kartograf Václav Merklas – ktorý ako prvý upozornil svet na interiér levočského kostola - , Jozef Marek a iní. Škola mala vtedy 250 – 300 žiakov.  Problém vznikol v roku 1860, keď po páde tzv. Bachovho absolutizmu školské úrady žiadali, aby sa aj v Levoči vyučovalo po maďarsky. Riaditeľ školy Anton Siegl to odmietol. Nariadením Miestodržiteľskej rady z 21. októbra 1861 českých profesorov prepustili a nahradili ich maďarskými. Slovenčina ostala ako nepovinný jazyk. O tom, ako si Spišiaci to gymnázium cenili svedčí, že keď v roku 1863 vznikla na Spiši petícia adresovaná panovníkovi, ktorú podpísalo 47 obcí, jej hlavnou požiadavkou okrem zavedenia slovenčiny ako úradného jazyka bolo aj vyučovanie slovenčiny na levočskom gymnáziu. Vznikli aj ďalšie petície. Doplatil na ne vtedajší riaditeľ  gymnázia slovenský národovec Martin Čulen, ktorého obvinili z ich organizovania a z trestu bol preradený do dôchodku. Žiaci vtedy pochádzali nielen zo Spiša, ale aj z Liptova, Oravy a Šariša. Škola bola v roku 1867 premenovaná na Levočské kráľovské katolícke vyššie gymnázium. Katolícke preto, že bolo financované z prostriedkov tzv. náboženského fondu (spravoval majetky zrušených reholí).  

Gymnázium sídlilo až do roku 1913 v starej budove. Tá však pre potreby modernej školy dávno nevyhovovala. Preto už v roku 1898 vznikol plán, zvýšiť ju o jedno poschodie. Aj tak by však bola chýbala telocvičňa. Situácia sa zmenila, keď sa v roku 1903 stal riaditeľom Elek Kalmár. Ten sa hneď od začiatku začal zasadzovať za postavenie novej modernej budovy. V roku 1908 s tým ministerstvo školstva súhlasilo a požiadalo architekta Ing. Alfréda Hajósa, aby vypracoval plány budovy. Náklad mal byť 320.000 korún. Plány pre novú budovu vypracovali architekti Hajós a Villányi v roku 1910. Záležitosť sa však pretiahla jednak preto, že pamiatkový úrad nesúhlasil so zbúraním starej budovy, ale aj preto, že pre novú budovu bol pôvodný pozemok malý. Štát žiadal, aby mesto prispelo polovicou na získanie nových pozemkov. K dohode došlo až v roku 1911, keď sa v máji podarilo vyvlastniť 4 domy, na mieste ktorých mala stáť nová budova. Ich majiteľmi boli: Samuel Winter, Zuzana Huszárová, Aladár Polnisch a Karol Gally. Medzitým sa aj plán dvakrát prerábal a až do jeho tretej verzie bola zahrnutá aj tzv. meteorogická vežička. Stavebné práce získali firmy Bélu Fónagya a miestneho staviteľa Jozefa Vavrinu. Pod vedením Ing. Daniela Szegöa sa búracie práce začali v októbri 1911. Pôvodne sa počítalo aj s ústredným kúrením, čo sa však nepodarilo uskutočniť. V máji 1912 už boli postavené múry prízemia. Stavebné práce sa skončili v auguste 1913 postavením múru okolo dvora.  Postupne sa búrala aj stará budova, ktorá je čiastočne pochovaná do nového dvora. Nábytok pre školu z červeného smreka vyhotovila firma Palencsár z Kežmarku. Budovu prevzal riaditeľ 1. septembra 1913 a vyučovať sa v nej začalo 4. septembra. Pravda, dokončovacie práce a jej doplňovanie nábytkom sa robili ešte aj v roku 1914. V budove bola aj menza pre 80 – 90 študentov a dokonca aj miestnosť, v ktorej mohli chudobní žiaci stráviť odpoludnie pod pedagogickým dozorom. Bohužiaľ, krátko nato vypukla prvá svetová vojna a už v októbri 1914 ju zabralo vojsko..

Po vzniku Československa školu prevzal československý štát. V roku 1919 sa premenovala na Československé štátne reálne gymnázium dra. Šrobára v Levoči. V pohnutom roku 1938 sa premenila na Štátne slovenské reálne gymnázium v Levoči. V roku 1940 sa v rámci konfesionalizácie školstva rozhodlo, že škola sa postupne premení na Rímskokatolícke biskupské slovenské gymnázium v Levoči, a to tak, že nové triedy sa otvárali už v rámci novej školy, pôvodné triedy pokračovali pod starým menom a riaditeľom. Koniec vojny tento zámer ukončil tým viac, že školstvo u nás bolo už počas SNP poštátnené. Je známe, že už v septembri 1944 obsadilo budovu nemecké vojsko a zriadilo si v nej vojenskú nemocnicu. Po oslobodení slúžila pre oddiely Červenej armády a I. československého armádneho zboru. Preto vyučovanie v od septembra 1944 a v prvej polovici 1945 bolo v budove bývalého učiteľského ústavu, a to ako Štátne gymnázium v Levoči. Keď sa po vojne rozhodlo, že sa dovtedajšie učiteľské akadémie zrušia, krátko sa škola menovala od roku 1949 Gymnázium a Učiteľská akadémia v Levoči, pretože dovtedajší študenti učiteľských akadémií v Levoči a v Spišskej Kapitule sa sem presťahovali ako triedy „b“. V tej dobe bol žiaľ riaditeľom školy človek, ktorý udával vlastných študentov pre ich účasť na tzv. „levočskej vzbure“. za čo boli odsúdení do väzenia, hoci ešte neboli plnoletí. To je jedna z jej smutných kapitol.

Ďalší vývoj školy bol podmienený novou komunistickou školskou politikou, ktorá opustila náš vyspelý školský systém a prispôsobila sa systému sovietskemu. Školský zákon „o jednotnej škole“ začal sa uplatňovať v školskom roku 1953/54. Vznikla tzv. Jedenásťročná stredná škola, ktorá pozostávala okrem zbytkov gymnázia aj z I. a II. národnej školy a zo Strednej dievčenskej školy. K ďalšej zmene došlo v školskom roku 1961/62, kedy sa škola premenovala na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Bolo to najhoršie obdobie školy. Budova, plánovaná pre 8 tried s okolo 250 žiakmi, pojala až vyše 1000 žiakov v 30 triedach. Nepomohlo ani to, že v roku 1962 bola Stredná všeobecnovzdelávacia škola oddelená od základnej deväťročnej školy, pretože táto nemala svoje vlastné priestory. Do nich sa presťahovala až neskôr. Samostatné Gymnázium v Levoči vzniklo od 1. septembra 1969. V roku 1988 bolo pomenované podľa Janka Francisciho- Rimavského, hoci ten na tejto škole nikdy nepôsobil.

Veľké nešťastie postihlo budovu gymnázia 8. januára 1968, keď požiar zničil jeho veľkú časť. Rekonštrukčné práce spolu s generálnou opravou prebiehali v rokoch 1968 – 1972. Pri nej boli obnovené odborné učebne. Osemročné štúdium sa obnovilo v roku 1997. Ďalšia náročná rekonštrukcia školy – výmena strešnej krytiny, kanalizácie, okien a obnova jej fasády – prebehla v rokoch 2003 – 2008. Tá vrátila škole jej pôvodný elegantný vzhľad a vybavila ju na úrovni súčasných potrieb.

Aj na tejto škole pôsobili či študovali významné osobnosti. Spomeňme len svetoznámeho astronóma, matematika a univerzitného profesora Maximiliána Hella, historika Jána Bárdossyho, vynálezcu modernej fotorafickej optiky Jozefa Maximiliána Petzvala a jeho brata, profesora matematiky na Peštianskej univerzite Ota Petzvala, či neskoršieho ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Vavra Šrobára. Šrobár tu študoval, ale bol spolu s niekoľkými spolužiakmi zo školy vylúčený s odôvodnením, že „sa na súkromnom byte schádzajú, recitujú slovenské básne, spievajú slovenské piesne a pijú slovenský nápoj zvaný hriatô“. Preto gymnázium počas prvej ČSR viedlo jeho meno. Okrem nich sú desiatky, možno stovky významných osobností, ktoré prešli týmto ústavom.

 

Vráťme sa však krátko k ďalším stredným školám.

Jezuiti v Levoči založili nielen gymnázium. V roku 1711 otvorili aj osobitný Konvikt na výchovu šľachtickej mládeže. V konvikte vyučovali profesori gymnázia, ale chovanci dostávali súčasne aj osobitnú výchovu. Konvikt mával len 20 – 30 študentov, ale tí pochádzali z významných šľachtických rodov z celého Uhorska a patrili neskôr k výkvetu jeho inteligencie. Podobne ako gymnazisti, aj oni vystupovali divadelnými hrami, akadémiami a tak prispievali ku kultúrnemu životu mesta. Konvikt zanikol v dôsledku školskej politiky Jozefa II. v roku 1785. Možno teda povedať, že Levoča mala v 18. storočí nie dve, ale tri stredné školy.

Okrem toho mala Levoča v novšej dobe aj viac stredných škôl. Keď sa v druhej polovici 19. storočia otvorila otázka vyššieho vzdelávania dievčat, prvým pokusom o takú školu v Levoči bolo založenie Školského výchovného ústavu pre dievčatá Karolínou Csernou na Košickej ulici v roku 1866. Po jeho zániku vznikla v roku 1874 na popud levočskej evanjelickej cirkevnej obce Levočská nekonfesionálna dievčenská škola, ktorá bola dvojtriedna. Tá však mala len málo žiačok a v roku 1882 zanikla.  V roku 1881 však štát založil Maďarskú štátnu vyššiu dievčenskú školu v Levoči, spočiatku len s dvoma triedami, ale v roku 1884/85 dosiahla päť tried. Vyučovali sa na nej jazyky maďarský, nemecký a francúzsky, nepovinne aj anglický, spolu s literatúrou, ale okrem bežných predmetov aj ženské ručné práce, zdravotníctvo,  pedagogika či náuka o domácnosti. Boli pri nej aj kurzy, napr. kurz maliarstva a umeleckých remesiel. Škola bola spočiatku umiestnená v budove dnešného mestského úradu, ale v roku 1902 si postavila vlastnú budovu, ktorú v súčasnosti používa Internátna škola pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Pri škole bol aj internát, v ktorom sa vyučovala aj angličtina a hra na klavír. Počet žiačok býval medzi 80 – 150. V roku 1917 sa rokovalo o jej premene na dievčenské gymnázium, ale po skončení prvej svetovej vojny zanikla v dôsledku zavedenia koedukácie.

Ďalšou významnou strednou školou bol Rímskokatolícky dievčenský učiteľský ústav v Levoči, založený v roku 1920 biskupom Jánom Vojtaššákom. Vznikol z pôvodnej R. kat. maďarskej ľudovej školy a meštianky, ktorá vznikla už v roku 1879 z iniciatívy biskupa Csásku. Nová škola mala doplniť učiteľský ústav v Spišskej Kapitule, ktorý bol určený pre chlapcov. Je zaujímavé, že po celý čas existencie pôsobili na nej české rehoľnice z Přerova, a to aj počas Slovenskej republiky, keď sme ostatných Čechov vyhnali. Škola mala aj moderný internát, postavený v roku 1929. Pôvodne sa nazývala Rímskokatolícky československý učiteľský ústav v Levoči, od roku 1940 R. kat. slovenská učiteľská akadémia v Levoči. Škola bola v roku 1945 poštátnená pod názvom Štátna učiteľská akadémia v Levoči a krátko nato v dôsledku školských reforiem v roku 1950 zanikla. Vychovala však obrovské množstvo dobrých učiteliek základných škôl.

Od roku 1929 pôsobil pri učiteľskom ústave aj R. kat. slovenský ústav pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk v Levoči. Keďže takéto ústavy boli okrem Levoče len v Bratislave a v Prešove, navštevovali ho študentky z celého Slovenska. Bola to škola dvojtriedna, ktorej študentky končili maturitou. V roku 1945 bola poštátnená a posledné maturity na nej sa konali v roku 1947. Možno povedať, že tieto dve školy dali základ neskoršiemu pedagogickému školstvu v Levoči.

K nižším stredným školám možno počítať aj tzv. meštianske školy. O jednej z nich, dievčenskej, sme už hovorili.. V meste vznikla aj chlapčenská meštianska škola, spolu s ľudovou školou, ktorá pôvodne sídlila v budove bývalej dievčenskej školy a potom sa nasťahovala do budovy bývalého nemeckého štátneho reformného reálneho gymnázia. Ako samostatná meštianska škola (v podstate suplovala 4 nižšie triedy gymnázia) zanikla v roku 1948.

V našej úvahe sme sa nezmienili o stredných školách, ktoré v Levoči vznikli po Druhej svetovej vojne. Ide najmä o strednú pedagogickú a zdravotnícku školu, ktoré dali spoločnosti mnohých dobrých odborníkov a v istej podobe prežívajú do súčasnosti. Po roku 1989 vzniklo tu aj cirkevné gymnázium a Levoča sa dokonca stala sídlom pedagogickej fakulty jednej univerzity. Mimoriadne významné boli a sú aj školy nadregionálneho významu, venujúce sa handikepovaným deťom. Možno teda povedať, že stredné školstvo a školstvo vôbec sú podstatnou súčasťou života Levoče už od stredoveku a aj súčasné školy – predovšetkým jubilujúce gymnázium - sú do istej miery jeho pokračovaním. Obohacujú mesto nielen o mládež – študentov -, ale aj o inteligenciu, učiteľov a pedagógov. Levočské stredné školy mali vždy dobré meno a to si udržiavajú aj v súčasnosti a mali by byť pýchou mesta.