V ústrety svetlým zajtrajškom sme vyrazili v pondelok 27. apríla ráno z Levoče. Nekonečná cesta priniesla svoje ovocie až na druhý deň v skorých ranných hodinách, keď sme prefrčali pomyselnými hradbami Paríža. Zápcha, hluk, špina, tváre všetkých farieb dúhy v uliciach a do toho predierajúce sa slnečné lúče pomedzi obe veže Notre-Dame. No neochkajte.

Niekoľkohodinová púť architektonickými skvostami tejto fifleny na Seine dala zabrať aj masochistom v odbore. Plán nepustil, sprievodkyňa pálila, študenti cupkali. Latinská štvrt, Sorbona, Panteón, Luxemburské záhrady, Louvre, Tuillerské záhrady, Invalidovňa, Martove polia, Eiffelovka, plavba po Seine... Státisíce hláv, státisíce jéééj, státisíce vau. Adieu Paríž.

Večer neďaleko Calais sme všetci dojedného odfukovali ako po bitke. Ráno rýchle bagetové raňajky do seba, o pár minút na trajekte zo seba. Prekonať Lamanš môžete dvoma spôsobmi. My sme si zvolili ten čľupkajúci. Opúšťajúc európsku pevninu, vidiac biele útesy Doveru v diali, počujúc angličtinu z reproduktorov... neklamné znamenie blížiaceho sa cieľa.

Dokonalé skosené anglické trávniky v kontraste s jednoliatou šeďou kamenných skvostov tudorovskej gotiky. To je Oxford. A tisíce študentov. A desaťtisíce turistov. A uprostred všetkého tróni Christ Church College aj s neblahým dedičstvom Harryho Pottera. Totiž väčšine v oxfordských útrobách uniká, že kým v našich končinách stavali hrady, tu im rástla univerzita.

Pred polnocou na opustenom parkovisku niekde na kraji Londýna došlo k vyvrcholeniu našej dobrodružnej cesty. Napätie sa dalo krájať. U koho, že to budeme spať? Pseudonymy ako Family Lola či Matilda veľa neprezradia, no keď začali postupne z prichádzajúcich áut vyliezať černosi, indovia a iní exotickí obyvatelia... naši martinskí spolupútnici sa postarali o škandál...

Keďže na druhý deň ráno na ono parkovisko dorazili všetci účastníci zájazdu bez akejkoľvej ujmy na zdraví, bujaré predstavy stredoeurópskej ľudskej monokultúry sa očividne nepretavili do skutkov. Šok sa napokon konal na inom konci hodnotovej škály. "Zaostalí" Slováci chcú dúfať, že kutice plné špiny, v ktorých títo Londýnčania bývajú, sú skôr výnimkou, ako pravidlom.

Po tejto lekcii sme sa konečne mohli pohnúť zápchou vpred. Z veľkého Londýna do London City. Westminster, Trafalgar Square, Buckingham, Hyde Park, Oxford Street, Múzeum Madam Tussaud či London Eye. Sprievodkyňa blúdila jedná radosť. Blúdila mestom, blúdila metrom. Na chvíľu sme si síce vydýchli medzi voskovými bytosťami, no tam sme blúdili aj bez jej pomoci.

Vyhliadkovou jazdou v oku Londýna, vo VIP kapsule len pre nás, sme ešte raz, z nadhľadu, toto osemmiliónové monštrum "očekovali", vhupli do metra, nechali sa vypľuť niekde ďaleko za mestom a s vyhliadkou 30-hodinového masírovania zadkov v autobuse sme sa vydali na milosť a nemilosť našim šoférom. Benzínka striedala benzínku, krajina, krajinu.

Na opustenej autobusovej stanici, taktiež tesne pred polnocou, tentokrát na kraji Levoča City, sa žiadne napätie nekrájalo. Z prichádzajúcich áut sa nerinula exotika, lež len biele zuby vysmiatych a spokojných rodičov našich ratolestí sa leskli v tme. Mlaď predstavovala 21 kusov, starešinovia 2 kusy. Toľkí rodnú hrudu opustili, toľkí sa navrátili. Mission Completed.

Bolo nám fantasticky a už teraz sa tešíme na repete :-)

01. 05. 2015   |   Štefan Plačko

FOTOALBUM